Pôvod a historický vývoj chrtov
Chrty sú medzi ostatnými psami pomerne ľahko identifikovateľní. Predovšetkým ich špecifická stavba tela prispôsobená k rýchlemu behu ich od iných plemien natoľko odlišuje, že o ich príslušnosti zvyčajne nie je pochýb.
Rozmanitosť plemien je daná ich vývojom v určitých oblastiach, ktorým sa psy, či už divé alebo domestikované, museli prispôsobiť. U psov, ktorí sa vyvíjali predovšetkým v lesných a pralesných biotopoch, môžeme sledovať druhotne skrátene dlhé kosti končatín, a tým aj celej končatiny - príkladom sú nízkonohé teriéry, napríklad škótsky teriér. Z tohto môžeme vyvodiť, že najtypickejšie chrtovité psy pochádzajú z rozľahlých, otvorených stepných a polo púštnych oblastí, kde uplatňovali svoju veľmi vysokú rýchlosť, predovšetkým pri love. Ruka v ruke s touto skutočnosťou ide tiež fakt, že chrty majú veľmi bystrý zrak a nie sú prispôsobení behu na dlhé vzdialenosti, pretože vytrvalosť nepotrebovali. Na rozdiel od ovčiarskych psov, ktorí vytrvalosťou dominujú, pretože tá bola pri celodennom strážení stáda priamo nevyhnutná.
$ADSENSE_DETAIL_CLANKY_300_250_TEXTUvedené skutočnosti mnohokrát historikov a bádateľov zvádzajú k záveru, že pôvod chrtovitých psov je nutné hľadať medzi voľne žijúcimi psovitými šelmami, ktoré sú tiež prispôsobené k rýchlemu behu, ako napríklad pes hrivnatý alebo vlk etiópsky. Tieto snahy sú bohužiaľ scestné. Voľne žijúci pes hrivnatý aj vlk etiópsky sú druhy výrazne špecializované k behu a také, teda špecializované formy nie sú schopné dať vznik niečomu ďalšiemu, novému. Túto schopnosť majú iba formy nešpecializované, ktoré nie sú nijako nápadne prispôsobené (napr. životnému prostrediu), ktoré si dokážu zachovať premenlivosť a už spomínanú prispôsobivosť, ktorá môže byť spoločne s vplyvmi prírodného prostredia zdrojom vzniku nových druhov a foriem.
Predkov chrtov je teda nutné hľadať tam, odkiaľ pochádzajú predkovia ostatných foriem psa domáceho,o, teda u starobylých nešpecializovaných domácich psov, ktorí sa vyvinuli domestikáciou z vlkov.
Pre charakteristickú stavbu tela chrta sú zvlášť typické najmä niektoré znaky, je to napríklad veľmi ľahká, ale pevná telesná konštrukcia, mocné, ale dokonale suché svalstvo, šľachovitosť, predĺžené končatiny, aj relatívne objemné srdce, schopné s dýchacími orgánmi pozoruhodných výkonov. Zásadným kritériom pre určenie vzájomných príbuzenských vzťahov medzi jednotlivými plemenami chrtov je typ a tvar ušnice: ucho vztýčené, dozadu zložené a zvesené.
Ucho je z hľadiska vývojového natoľko dôležitým faktorom, pretože sa na neho nikdy nezameriavalo šľachtiteľské úsilie chovateľov a to preto, že jeho tvar, veľkosť ani zavesenie nebolo rozhodujúce pre výkon.
Ucho dozadu zložené (napr. greyhound) sa pokladá za odvodené od ucha vzpriameného (napr. faraónsky pes), ucho zavesené (napr. saluki) je dedične inak podmienené a ukazuje, že plemená s týmto typom ucha nie sú vývojovo spriaznené s chrtmi, ktorí majú ucho vztýčené alebo dozadu položené.
V súlade s tým, čo ukazujú znaky vonkajšieho usporiadania tela je zrejmé, že museli pôvodne existovať dve rôzne, na sebe úplne nezávislé a od seba veľmi vzdialené centra vývojového vzniku chrtovitých psov. Jedno centrum nachádzame v juhozápadnej Európe a druhé v centrálnej Ázii. Je veľmi ťažké určiť, ktoré z týchto centier je staršie, je však úplne isté, že z nich vzišli dve úplne samostatné vývojové línie pracovných chrtov, ktoré sa síce mohli niekoľkokrát stretnúť, ale iba jediný raz sa spojili tak, že vzniklo nové samostatné plemeno - ruský chrt barzoj.
Línia okcidentálna
Okcidentálna línia chrtov pochádza z juhozápadnej Európy. K okcidentálnym chrtom počítame z dnes žijúcich, medzinárodne uznaných plemien portugalského podenka, ibizského a kanárskeho podenka, basenjiho, faraónskeho psa, sicílskeho chrta, talianskeho chrtíka, maďarského chrta, španielskeho galga, poľského chrta, greyhounda, vipeta, írskeho vlkodava a deerhounda.
Portugalský podenko
Portugalský podenko je považovaný za najbližšieho predka okcidentálnych chrtov. Jeho starobylosť nasvedčujú znaky stavby tela a rôznotvárnosť plemena (tri veľkosti v krátkosrstej i drsnosrstej forme). V horských oblastiach Portugalska bol využívaný predovšetkým pri love králikov. Jeho stavba tela, najmä vztýčené ušnice a nahor nesený, mierne prehnutý chvost, ho radí do skupiny piatej medzi špice a primitívne plemená, lebo je považovaný tiež za predka aj týchto druhov plemien. Je veľmi pravdepodobné, že súčasný portugalský podenko je pozostatkom časti pôvodnej európskej populácie psov domácich, ktorí boli predkami nielen okcidentálnych chrtov ale aj ďalších skupín psa domáceho s európskym pôvodom.
Tietopôvodné psy sa spoločne s Berbermi dostali z Európy do severnej Afriky a na Pyrenejský polostrov za Ibery. Odtiaľ bolo jednoduché aj ich rozšírenie na Kanárske ostrovy a na Baleáry. So zmenou životného prostredia prišla aj zmena uplatnenia. Lovená zver bola väčšia a rýchlejšia ako králiky a zmocniť sa tejto koristi bolo možné len za pomoci psieho štvania. Táto špecializácia viedla čoskoro aj k zmene zovňajšku - telesná stavba sa odľahčila, končatiny predĺžili avýkonnosť srdca a pľúc sa zvýšila. Z nevýrazného malého podenka sa zvoľna stával vysoko elegantný, ušľachtilý pes typu faraónskeho chrta.
Faraónsky a maltský chrt
Dnešné plemeno faraónskeho psa nie je totožné so starým egyptským chrtom, nie je jeho priamym ani bezprostredným potomkom. Medzinárodná kynologická federácia rozhodla, že takmer vymretý faraónsky chrt bude zrušený. Jeho poslední potomkovia boli prevedení do ibizského chrta či ibizského podenka a pomenovanie faraónsky pes bolo prenesené na plemeno úplne iné - na maltského chrta. Maltský chrt bol síce s pôvodným egyptským chrtom spriaznený, ale nie je jeho priamym pokračovateľom.
Basenji
V starovekom Egypte existovali popri veľkých loveckých psoch tiež menšie psy, ktoré dnes poznáme ako psy khufu. khufu žili aj v ďalších oblastiach, pozdĺž toku Nílu až k jeho prameňom v strednej Afrike. Dodnes sa zachovali v rôznych formách prírodných psov, ktorým sa súhrnne hovorí schensi. Keďže práve zo šeniz psa bolo vyšľachtené dnešné, jediné neštekajúce plemeno - basenji, môžeme tak basenjiho považovať za vzdialeného, nepriameho predka egyptských khufu psov.
Taliansky chrtík
V starovekom Egypte sa vyskytovali aj psy, ktorých jedinou úlohou bolo robiť spoločníka príslušníkom vyšších spoločenských vrstiev. Ak spomínané khufu psy vynikali vlastnosťami ideálneho spoločenského psa, ktoré sú pre basenjiho typické, je veľmi pravdepodobné, že to boli práve khufu psy, ktorí robili spoločnosť, a ktorých nepriamym potomkom je tiež najmenší zástupca chrtov chrtík taliansky. Taliansky chrtík je výslovne spoločenským plemenom a žiadnu inú úlohu, loveckú, zrejme nikdy neplnil.
Maďarský chrt
Na území rímskej ríše žili aj oveľa väčšie formy chrtov. Tieto veľké chrty sa pomerne ďaleko na sever dostali s rímskymi légiami ako lovecké psy a ich pozostatkom je s najväčšou pravdepodobnosťou maďarský chrt.
Španielsky galgo
Chrty zo Stredomoria a severnej Afriky sa vďaka čulému dopravnému ruchu dostali aj do ďalších miest južnej Európy. V Španielsku je ich potomkom španielsky galgo. Na Pyrenejskom polostrove však ešte dávno pred galgom žil španielsky podenko, príbuzný portugalskému podenku, avšak nikdy neuznaný ako plemeno kultúrne. Na polostrove sa tak stretli dve rôzne, vývojovo veľmi vzdialené formy, ktoré sa od seba príznačne líšili tvarom ušnice. Španielsky podenko má ucho vztýčené, zatiaľ čo španielsky galgo má ucho dozadu zložené.
Adaptačné znaky chrtov
Najvýraznejším adaptačným znakom je premena ucha vzpriameného na dozadu položené. Ucho prekonalo v priebehu tisícročného vývoja okcidentálnej línie chrtov neuveriteľné zmeny.
U pôvodných afrických chrtov z Egypta bolo ucho oveľa väčšie a tenké oproti uchu portugalského podenka. Plocha ucha sa nielen u psov, ale aj u ostatných zvierat (napríklad u fenekov) žijúcich v afrických oblastiach zväčšila a vytvorila tak akési termoregulačné zariadenie, ktoré účinne pomáhalo ochladzovať telo v extrémnych teplotách.
V okamihu, kedy sa chrty dostali z Afriky a teplého Stredomoria na sever, stala sa veľká ušnica nežiaduca, pretože spôsobovala zbytočnú stratu tepla a energie. Ucho sa začalo celé zmenšovať, a aby sa zmenšil aj celý povrch tela, postupne sa zložilo dozadu. U niektorých jedincov je možné pozorovať tendencie svoje dozadu zložené uši stavať. Ucho zložené je teda odvodené od ucha vzpriameného a je adaptačným znakom v dôsledku prispôsobenia sa zmene prostredia.
Ďalším adaptačným znakom je osrstenie. U afrických chrtov bola srsť vždy krátka s redukovanou podsadou. V severných oblastiach Európy museli mať psy však také osrstenie, ktoré by ich chránilo pred chladom, častými dažďami i snehom. Takým typom srsti je srsť hrubá, teda drsná s dokonale vyvinutou podsadou, ktorá do seba nenasáva vlhko ako srsť dlhá a rýchlejšie schne.
V minulosti bola hrubá srsť u chrtov zo severných oblastí Európy oveľa častejšia ako dnes. Známa bola aj u greyhounda a predovšetkým u dnes vyhynutého varjagského alebo frízskeho chrta.
Írsky vlkodav
Adaptačné zmeny chrtov nespôsobovali len klimatické podmienky, ale aj tie zemepisné. Na severe boli predmetom lovu úplne iné zvieratá, losy, soby, diviaky alebo vlky. Psy museli k lovu prispôsobiť svoje sily, veľkosť aj povahu. Došlo k miešaniu chrtov s dogovitými psami typu mastifa a vznikali nové plemená schopné uštvať jeleňa i divokého vlka, s odhodlanou a neohrozenou povahou, mohutnou kostrou a hrubou srsťou chrániacou pred zimou aj úrazmi a v neposlednom rade so schopnosťou rýchleho behu. Bol vyšľachtený írsky vlkodav a škótsky jelení pes - deerhound.
Poľský chrt
Švédski Normani, nazývaní tiež Varjagovia, sa v roku 860 pod vedením Rurika dostali až do Kyjeva a Novgorodu, kde sa usadili a splynuli s pôvodným obyvateľstvom. Pochopiteľne si ľudia Rurika na túto ďalekú cestu vzali svoje psy - varjagské chrty, bez ktorých by neboli schopní loviť. Potomkom týchto varjagských chrtov je teda chrt poľský, oficiálne neuznaný chrt ukrajinský a je isté, že istý podiel krvi varjagských chrtov koluje aj v žilách barzojov - chrtov ruských.
Na základe týchto informácií možno vyvodiť záver, že okcidentálne, čiže africko-európske chrty patria k rovnakej vývojovej vetve ako špice, pinče, európske ovčiaky (napr. nemecký ovčiak) a teriéry. Netypickejším znakom je ušnica, ktorá je vztýčená alebo dozadu zložená, nikdy nie zavesená. Osrstenie je u týchto chrtov a chrtovitých plemien krátke alebo dlhšie hrubé, nikdy nie dlhé.
Línia orientálna
Orientálne chrty majú zavesenú ušnica a pochádzajú z Ázie. V dnešnej dobe patria z kultúrnych plemien do tejto línie afgánsky chrt, barzoj, saluki, sloughi a azavak (azawakh).
S líniou africko-európskych chrtov nemá táto vetva vývojovo nič spoločné. Obe línie sú napriek zdanlivej podobu stavby tela úplne samostatné. Línia orientálnych chrtov s centrom v centrálnej Ázii je podľa všetkého historicky staršia než línia okcidentálna. Písomné správy, historické doklady a zobrazenie nasvedčujú o značnej starobe skupiny psov dogovitých, u ktorých prevládalo uplatnenie lovecké a pastierske. Dogovití psi boli použiteľní k lovu iba určitejkoristi, na rýchlejšiu a menšiu zver boli príliš mohutní a pomalí. K lovu tejto rýchlejšej zveri boli využívané pohyblivejšie a celkovo ľahšie duriče. Bola tu však ešte ďalšia zver, žijúca v stepiach a v otvorených krajinách, pre ktorú bola rýchlosť otázkou života a smrti. Telesnou stavbou ľahší dogovitý pes spolu s honičom sa začal prispôsobovať rýchlostnému lovu a vznikol orientálny chrt, ktorý je od okcidentálneho ľahko rozlíšiteľný vďaka zavesenej ušnici.
Na začiatok vývojového rádu orientálnych chrtov patrí tibetský durič, ktorý pripomína veľmi ľahkú tibetskú dogu. Tibetský durič nazývaný shakyi, mal pomerne krátke osrstenie na tele a nahor nesený, cez kríže zatočený chvost s dlhšou srsťou. Z centrálnej Ázie sa prevažne s nomádskymi etnikami dostal do rôznych miest a oblastí, predovšetkým potom na západ a juhozápad.
Dá sa povedať, že v každej tejto oblasti vznikali nové plemená chrtov, z ktorých však drvivé množstvo poznáme iba ako psy prírodné, oficiálne neuznané.
Na území prednej Indie je to rampurský a poligarský chrt, v Číne chrt tazy, v Afganistane vznikol afgánsky chrt, ktorý našiel mimo stepného lovu uplatnenie aj vo vysokohorských oblastiach, pričom oba typy sa výrazne líšia dĺžkou srsti. Ruské územie je domovom juhoruského stepného chrta a ruského chrta - barzoj. Turkménia dala vzniknúť turkménskému chrtovi, kurdský chrt je z pomedzí turecko-arménsko-iránskeho, z blízkeho príbuzného tazyho vznikol chrt perzský - saluki.
Do severnej Afriky sa z Ázie dostali chrty s Arabmi za doby ich invázie v 7. stor. n. l. Zo Sinajského polostrova tak pochádza prírodné plemeno sinajská sluga a zo severnej Afriky poznáme arabského chrta - sloughi. Krajina južne od Sahary je domovom hneď niekoľkých miestnych foriem, z ktorých najznámejší a jeden z najstarších chrtov vôbec je azavažský chrt - azavak.
Z hľadiska zoologicko-kynologického nie je úplne správne deliť chrtov do skupín podľa dĺžky alebo štruktúry srsti, nie je možné ich mechanicky členiť ani podľa kontinentu na chrty európske, ázijské alebo africké. Tiež radenie chrtov do skupín podľa ich upotrebiteľnosti je veľmi zradné s porovnaním histórie so súčasnosťou.
Rozdelenie chrtov
Logicky možno chrtov usporiadať len s prihliadnutím k vývojovým súvislostiam do dvoch línií; okcidentálnej a orientálnej, ktoré združujú plemená vzájomne menej či viac príbuzné.
F. C. I. (Medzinárodná kynologická federácia) zaradila chrtov do X. skupiny, pričom tu patrí celkom 13 chrtov. Ostatné chrtovité plemená musíme hľadať medzi špicmi a tzv. primitívnymi psami v skupine V., kde ich je zaradených ďalších 5.
Chrtovité plemená podľa FCI:
Skupina V. - špice a tzv. primitívne plemená
| 043 | BSN | Basenji |
| 089 | IP | Ibizský podenko |
| 094 | POP | Portugalský podenko |
| 199 | CE | Sicílsky chrt |
| 248 | FC | Faraónsky pes |
| 329 | PC | Kanársky podenko |
Skupina X. – chrty
| 158 | G | Anglický chrt (Greyhound) |
| 160 | IW | Írsky vlkodav |
| 162 | WH | Whippet |
| 164 | D | Deerhound |
| 188 | SL | Sloughi |
| 193 | B | Barzoj (Ruský chrt) |
| 200 | IT | Italský chrtík |
| 228 | AF | Afganský chrt |
| 240 | MC | Maďarský chrt |
| 269 | SA | Saluki (Perzský chrt) |
| 285 | SG | Španielský galgo |
| 307 | AZ | Azavak |
| 333 | PCH | Poľský chrt |
prečítané: 17 309x
