Môj život s foxteriérom
Krásny, inteligentný a veselý pes. Skrátka taký malý veľký kamarát. Presne takto by sa dalo veľmi stručne charakterizovať psie plemeno, ktoré sa tak nejako stratilo, hoci v minulom storočí bolo veľmi obľúbené. Spomeňme napríklad na pána Čapka a jeho Dášenku. Výborná knižka o spolužití „foxlíka“ so svojím ľudským kamarátom. Aj ja som mala tú česť s týmto vynikajúcim plemenom žiť niekoľko rokov, na ktoré veľmi rada spomínam.
Než som si pre ňu išla, napred som si zodpovedne naštudovala, čo títo psíci potrebujú, či sa bude hodiť do bytu, koľko potrebuje pohybu a ako náročná je starostlivosť o ich drsnú srsť. A tak som sa vďaka múdrym knižkám postupne zoznamovala s plemenom, ktoré v minulosti prešlo obrovskou vlnou nielen obľuby, ale aj veľkej módnosti, ako snáď žiadne iné plemeno. Tiež som sa dozvedela, že je to energické, podnikavé, živé a bojovné plemeno, čo som mala neskôr možnosť naozaj spoznať v realite. Potvrdilo sa mi aj to, že foxteriér potrebuje stále niečo robiť, pretože keď sa nudí, je zle. On sa inak zabaví nejako sám, ale to je v ohrození všetko, čo sa nachádza v jeho blízkosti. Ďalšia jeho klasifikácia je veselá a hravá povaha, prítulnosť a inteligencia, ostražitosť a hlavne nebojácnosť. Aj o tejto vlastnosti som sa niekoľkokrát neskôr mohla presvedčiť. Prapôvodne bolo toto plemeno totiž vyšľachtené ako pomocník poľovníkov. V minulosti bol tiež spoľahlivým a veľmi populárnym lovcom drobných hlodavcov. Aj napriek týmto všemožným varovaniam, som sa rozhodla si zaobstarať „foxlíka“ a to prosím do bytu.
Od prvého dňa, čo som domov doviezla malinký, chlpatý uzlíček - psiu slečnu pomenovanú Bára, som sa nemala čas nudiť. Čokoľvek, čo nebolo priviazané pri strope, podľahlo jej skúmaniu pomocou ostrých, šteňacích zúbkov. Najviac ohrozené boli samozrejme papuče a akékoľvek topánky, ale vo vážnom nebezpečenstve boli napríklad aj dcérine pastelky, či školské pomôcky, ktoré sa povaľovali v jej izbe alebo pokojne aj zabudnuté ponožky pod posteľou. Nepohrdla ničím, čo by sa dalo hrýzť a ničiť. A keď sa Bára nedostala do jej izby, kde bolo najviac prieskumných a likvidačných možností, nepohrdla ani kobercom v obývačke. Skrátka malý diablik, ktorého bolo lepšie mať neustále na očiach. Aj napriek týmto „malým nedostatkom“ sa Barča veľmi rýchlo stala miláčikom celej rodiny a to hlavne pre svoju roztomilú a prítulnú povahu.
O úsmevné, ale aj vážnejšie situácie nebola od tej doby, čo sme ju mali, naozaj núdza. Vždy, keď niečo vykonala, skrúšene si sadla oproti mne, natočila hlavu na bok, čo je špecifické práve pre foxteriérov a zbožne na mňa pozerala. No uznajte, môžete sa na také „nevinné“ zvieratko hnevať?
Bára rástla ako z vody. Čoskoro sa z nej stala psia slečna, ktorá dokázala uloviť nielen v poli myšku, ale aj potkanov na ulici v meste. Keď sa to stalo prvýkrát, bola som hrôzou bez seba, pretože čo keby jej ten potkan niečo urobil? Stále som ju mala za svojho domáceho miláčika, ktorý najradšej oddychuje pritúlený u mňa v lone. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že mám doma naozaj nebojácneho a hlavne už dospelého psa. Nejako to jej psie detstvo rýchlo utieklo. To však nič nezmenilo na tom, že bola stále ďalej lotor, ktorého nebolo potrebné nejako dlho „prehovárať“ k rôznym neplechám. Asi nikdy nezabudnem na deň, kedy ma skoro skolil infarkt kvôli nej a mojej dcére, ktorá sa tiež nikdy neradila k dobrým deťom. Pracovala som v turnusovych smenách, kedy som mala po niekoľkých pracovných dňoch zaslúžené voľno. Tešila som sa, ako sa vyspím do sýtosti. Vypravila som dcéru do školy, poprechádzala sa s Barčou a spoločne sme spolu zaliezli pod deku. Zrazu zvonček. Za dverami stála susedka a pod nos mi strkala roztrhnuté nohavice jej malej dcéry. A vraj, že jej to minulý deň roztrhala Bára. Nezostalo mi nič iné, než nohavice zaplatiť, susedke sa ospravedlniť a premýšľať nad tým, kde sa stala vo výchove chyba. Lenže to som ešte netušila, že chyba vo výchove bola úplne niekde inde. Skrátim to. Počas toho osudného dopoludnia zazvonil zvonček pri dverách ešte niekoľkokrát a prišlo snáď celé sídlisko, sťažovať si na našu Báru. Jednému dieťaťu prehryzla lýtko, druhému poškrabkala chrbát a tak ďalej. Skártka Barča stihla ten deň zmasakrovať asi šesť detí. S netrpezlivosťou som čakala na dcéru a hneď ako prišla, žiadala som vysvetlenie. Bolo to jednoduché. Vlastne za to ani nemohla tak Bára, ako dcéra. Pred domom sme mali detský kolotoč. Dcéra vzala Báru von a začali sa s ňou naháňať. Keď ich už doháňala, vyskočili pred ňou na kolotoč a Barča ich chňapala za nohy. Už som konečne chápala, čo sa stalo. Len mi nešiel do hlavy ten poškriabaný chrbát. Jednoduché. Ten chlapec sa totiž na kolotoči neudržal a spadol a Bára ako bola v kalibru, naň skočila. Výprask samozrejme dostala dcéra. Báru nemalo cenu trestať, už aj tak nevedela, že niečo vykonala.
Život s Bárou bol naozaj veľmi pestrý. Keď nevytiahla mamu líšku z nory od líšťat, tak ulovila veveričku, ktorá jej v boji o holý život prehryzla jazyk a rozorvala pysky. Koľko zadávených sliepok som musela platiť. Alebo doslova rozpárala ježka. Ani ostne jej nevadili. Jednoducho bojovník každým cólom. Bolo to v nej. Bola klasický foxteriér a svojmu menu naozaj nikdy hanbu neurobila. Aj napriek týmto jej nedostatkom som ju milovala a ona mi moju lásku vrelo oplácala. A to aj v momente, keď som ju chorú musela nechať uspať v jej trinástich rokoch. Do dneška, aj po toľkých rokoch, na ňu s láskou spomínam. Mám už zase iných psíkov a musím povedať, že každý je iný, každý je jednoducho tak, ako je tomu aj u ľudí, osobnosť.
prečítané: 4 161x
