Sú „bojové plemená“ naozaj nebezpečné?
V posledných rokoch nás médiá informujú až znepokojujúco často o brutálnych útokoch psa voči človeku. Takmer hororové príbehy nešťastných obetí, ktoré agresívny pes dohnal k zúfalému úteku či holému boju o život, vyvolávajú u verejnosti hlboké znepokojenie. Spúšťačom najväčšej vlny zdesenia a odporu sú zákonite prípady, v ktorých je vážne zranené dieťa. Bohužiaľ ani o tragédie tohto typu nie je núdza. Stále viac ľudí oprávnene volá po nutnosti riešenia bezpochyby povážlivej situácie. Mnohí vidia hlavné východisko v zákaze chovu tzv. bojových plemien psov.
Čo je to vlastne „bojové plemeno“
Drsné psie zápasy boli obľúbenou ľudskou kratochvíľou aj šancou privyrobiť si po celé stáročia. Psy bojovali buďto proti sebe navzájom alebo boli stavaní do boja s inými, väčšinou oveľa silnejšími zvieratami. Psie zápasy sa tešili enormnému záujmu počas 18. a 19. storočia, postupne došlo v drvivej väčšine štátov k ich zákazu. V súčasnosti prebiehajú ojedinele ilegálne. Niektorí ľudia veria, že psy určitých plemien majú geneticky zakódované sklony k vysokej agresivite voči človeku. Žiadne také plemená však neexistujú už tisíce rokov. Naposledy boli chované veľmi silné psy, určené údajne na boj proti ľuďom, v staroveku. Priama chovná línia týchto typov psov neskôr zanikla.
Označenie „bojové plemeno“ dokonca už nie je ani oficiálne uznávané. V odborných kruhoch panuje všeobecná snaha o úplnú elimináciu používania tohto termínu čoby značne zavádzajúceho. Zatiaľ bol v tomto ohľade zaznamenaný len pramalý úspech, pretože označenie sa všeobecne dosť ujalo a je aj naďalej úzko späté s okruhom plemien, ktoré boli v minulosti pre psie zápasy hojne používané. O aké plemená ide teda konkrétne? Ide v prvom rade o amerického pitbulteriéra, rotvajlera, rôzne typy bulteriérov vrátane obľúbeného staforda, brazílsku filu, buldoga, kanársku či bordeauxskú dogu a niekoľko ďalších plemien, ktoré majú podobné fyzické rysy a majú do istej miery spoločnú históriu. $ADSENSE_DETAIL_CLANKY_728_90_GRAFICKY
Minoritní páchatelia s ničivou razanciou
Práve zástupcovia tejto skupiny plemien figurujú v rade najvážnejších incidentov, o ktorých sa dá dozvedieť z novín alebo televízie. Z tohto faktu pramení mienka veľkého počtu ľudí, že ide o zďaleka najväčších psích agresorov. Skutočnosť je však taká, že ročne je len v Čechách pohryznutá psom stovka ľudí, pričom drvivé percento prípadov nemajú na svedomí tzv. bojové psy, ale príslušníci plemien, považovaných často za úplne mierumilovné. Ak je však niekto atakovaný malým chlpatým útočníkom typu jazvečíka či čivavy, väčšinou nie sú následky takéhoto napadnutia nijako fatálne. Preto sa o nich nikde toľko nepíše.
Závažnosť následkov aj len prípadného útoku je skrátka považovaná za jeden z hlavných ukazovateľov potenciálnej nebezpečnosti daného psa. Z tohto dôvodu predstavujú psy, ktorých predkovia boli stavaní do ringu a nabádaní k bratrovražednému boju, obávanú hrozbu. Títo psi, pochádzajúci z rôznych končín sveta, majú totiž niečo spoločné: sila ich čeľustí je nadpriemerná, rovnako ako ich odolnosť voči bolesti a odhodlanie doviesť boj do akéhokoľvek konca, ak je raz začatý.
Svaly kontra mozog
Veľká fyzická sila „bojových psích plemien“ je teda nevyvrátiteľným faktom. Niektorí zástupcovia diskutovaných plemien môžu mať navyše v porovnaní s ostatnými psami silné sklony k dominantnému správaniu voči iným zvieratám. Mohutná telesná konštitúcia, značný fyzický potenciál a niekedy aj túžba dominovať - to nie je práve ideálne recept na ľahko ovládateľného psa. Avšak to, či bude mať táto kombinácia faktorov u konkrétneho jedinca ničivé následky, je už len špekulácia. Svaly sú prostriedkom na vykonanie toho, aké signály vysiela myseľ. A myseľ psa je veľmi tvárna. Musí ale načúvať tomu správnemu učiteľovi. A tým nemôže byť zďaleka každý.
Zdravo sebavedomý pes, ktorý bol dôkladne socializovaný a vychovávaný s maximálnou starostlivosťou, je vzdialený problematických návykov a desivých strachov zo zažitých krívd. Pokiaľ má tiež dostatok fyzickej aktivity a je primerane zamestnaný, nepotrebuje ventilovať svoju nadbytočnú energiu nežiaducim spôsobom. Taký pes bezdôvodne neútočí na ľudí ani na zvieratá okolo seba. Psy, ktorí majú tendenciu agresívne napádať iných psov alebo dokonca človeka, trpia behaviorálnymi problémami, ktoré je potrebné odborne riešiť. Len zlomok prípadov agresivity u psov je spôsobený závažnými zdravotnými problémami typu nádoru na mozgu. Väčšinou ide o agresivitu čoby následok úplne chybného prístupu chovateľa.
Skutočná bomba: sme národom ľahkovážnych psíčkarov
Je potrebné znovu zdôrazniť, že záleží najmä na chovateľovi, akým smerom sa bude pes uberať. Nezodpovedný chovateľ dokáže svojím konaním nezriedka psovi vytvoriť doslova šrámy na duši. Či už ide o drobného trpasličieho pudla alebo urasteného amerického pitbulteriéra. U malého psa sa môže prejaviť potlačovaná frustrácia či nadmerná bojazlivosť zúfalým chňapaním po všetkom okolo, ktoré však býva len zriedkavo fatálne. Veľký a silný pes dokáže jedným dobre miereným uhryznutím privodiť úmrtie. Preto silný pes patrí zásadne do rúk skúseného chovateľa, ktorý je pripravený venovať psovi všetok svoj voľný čas, poskytnúť mu dostatočnú socializáciu aj dôsledný a trpezlivý výcvik.
Lenže doterajšia prax je úplne odlišná. Česká republika na jednu stranu patrí medzi národy, ktoré milujú psov, priemerným počtom psov na hlavu vysoko prevyšuje mnohé iné európske štáty. Lenže kvantita českých psíčkarov nie je bohužiaľ priamo úmerná kvalite starostlivosti, ktorú svojim maznáčikom niektorí z nich venujú. K psom nie je mnohokrát pristupované s adekvátnou zodpovednosťou a napríklad dôkladný výcvik je stále skôr minoritnou záležitosťou. Pes je doteraz určitými ľuďmi vnímaný ako strážca, ktorý jednoducho „patrí k domu“ a je mu venovaná len minimálna pozornosť alebo je naopak zas až príliš poľudšťovaný a rozmaznávaný.
V tejto situácii je dosť znepokojujúcim faktom, že psi, ktorí spadajú medzi tzv. bojové plemená, sa u nás stali pomerne módnou záležitosťou. Zaobstaráva si ich stále viac ľudí. Tí často nemajú ani najmenšie tušenie, čo výchova takéhoto psa v skutočnosti znamená. Poskytujú mu od základov zle koncipovaný výcvik, založený na hrubých negatívnych metódach, čím u psa naštartujú nežiaduce správanie. Alebo výchovu zanedbávajú skoro úplne a ich pes sa stáva neriadenou strelou. Prvé náznaky problémov psa s dominanciou a neskôr aj agresivitou riešia títo samozvaní psíčkari najprv vyhýbaním sa ostatným psom, ľuďom a v konečnej fáze takmer absolútnou izoláciou psa. Tým celý problém graduje na maximum. $ADSENSE_DETAIL_CLANKY_728_90_GRAFICKY
Princíp kolektívnej viny
Psy z nevyhovujúcich podmienok môžu vykazovať viac či menej závažných porúch správania. Z rúk neskúsených chovateľov sa regrutujú problémoví jedinci, ktorí nevratne poškodzujú renomé celých plemien a v súčasnej dobe v niektorých prípadoch aj priamo ohrozujú ich samotnú existenciu. Doslova explozívnu kombináciu predstavuje množstvo psov bez preukazu pôvodu z pochybných zdrojov, ktorých si navyše paradoxne zaobstarávajú tí najmenej skúsení a zodpovední ľudia. Títo zástupcovia „bojových plemien“ potom dokážu vo vyhrotenom prípade napadnúť človeka s následným ťažkým zranením či dokonca úmrtím danej osoby. Toto sa nedá poprieť a je to silne alarmujúce.
Rovnako tak je podstatné mať na pamäti, že zámer napadnúť človeka je v úplnej väčšine týchto psov cudzí. Ba naopak, veľká časť spomínaných plemien je za normálnych podmienok viazaná na človeka tou najvrúcnejšou láskou a miluje bezhranične aj deti. Ak je chov týchto psov vedený zodpovedne a to isté platí o ich následnej výchove, ide o perfektných spoločníkov s vysokou inteligenciou. Niektorí z nich sú predurčení k tomu brilantne uspieť v náročnej úlohe služobných psov. Plošný zákaz plemena by znamenal postih aj pre významnú skupinu psov, ktorí zvýšené riziko pre spoločnosť nepredstavujú.
Chybná identifikácia skutočného vinníka
Pokiaľ navyše ako nástroj na filtráciu potenciálne nebezpečných jedincov použijeme kategóriu psieho plemena, býva efektívne vymedzenie cieľovej skupiny trochu problematické. Na základe akých kritérií je možné postupovať? Dôležitú úlohu hrajú štatistické údaje o najvyššom počte napadnutí zo strany psa v závislosti na plemene. Ďalším ukazovateľom je sila plemena, ktorá je v obmedzenej miere tiež merateľná, aj keď v tomto bode by zrejme nastali početné úskalia.
„Bojové plemená“ sú bezpochyby potenciálne nebezpečné. Medzi približne štyrmi stovkami existujúcich psích plemien to ale rozhodne nie sú jediní silní psi, ktorí dokážu za istých podmienok privodiť škaredé zranenie. Čo taký nemecký ovčiak, ktorý patrí medzi najhojnejšie chované psy? Alebo aljašský malamut? A tak by sme mohli dlho pokračovať.
Predstavme si na záver hypoteticky situáciu, kedy by skupina plemien, ktorá teraz drží neslávne popredné priečky v počte závažných napadnutí človeka, neexistovala. Vrchol smutnej hitparády by bol akurát uvoľnený pre iné silné a veľké psie plemená. Pretože presne tento typ psov by si aj naďalej kupovali problematickí chovatelia, túžiaci z rôznych pohnútok slepo po silnom psovi. Je potrebné sa zamerať na ozajstných strojcov celého problému, pokiaľ má byť odstránené ohnisko ničivej patológie vo vzťahu človeka a psa, z ktorého pramení to najväčšie nebezpečenstvo.
prečítané: 16 248x
