topovat ověřit

Slovenské národné plemená psov

  • Národné plemená Slovákov
100%
Náhľad

Každá krajina má nejaké svoje národné psie plemeno, ktoré je pre ňu typické, môže sa vziať k histórii daného štátu. Slovensko má celkom štyri národné plemená a o jedno sa delí s Českou republikou, ale je jeho patrónom. Ide o československého vlčiaka, tými ďalšími sú: slovenský kopov, slovenský čuvač a slovenský hrubosrstý stavač.

Československý vlčiak

Šľachtenie ČSV prebiehalo v Československu, a to krížením nemeckých ovčiakov so zakarpatskými vlkmi a za celým projektom stál Ing. Karel Hartl, ktorý s pokusom začal v roku 1955. Prvý vrh, ktorého otcom bol ovčiak Cézar z Brezového hája a matkou vlčica Brita sa narodil v roku 1958. Výcvik tejto prvej generácie – teda priamych potomkov vlka, bol obťažnejší, ale s ďalším krížením s nemeckými ovčiakmi sa ustálilo nové plemeno. Vlčia krv bola priliata ešte do niekoľkých línií a naposledy sa tak stalo v roku 1983.

V roku 1982 bol československý ovčiak uznaný vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR ako plemeno a v roku 1989 došlo k uznaniu Medzinárodnou kynologickou federáciou. Finálne uznanie bolo potvrdené o desať rokov neskôr. Po rozdelení Československa v roku 1993 prevzalo patronát nad československým vlčiakom práve Slovensko.

Československý vlčiak patrí k tzv. vlčím plemenám, teda vznikol krížením s vlkmi, čo je jedna z najväčších zaujímavostí tohto plemena, pretože takých psov nie je veľa. Je to aktívny a veľmi vytrvalý pes, ktorý rešpektuje zákony svorky. Svoju rodinu miluje a je jej verný, prípadnú zmenu majiteľa znáša veľmi zle. Má skvelý čuch, a preto sa často využíval na stopovanie.

Československý vlčiak

Slovenský čuvač

Tento biely chlpatý medvedík je veľmi zručné pastierske plemeno. Je to skvelý strážca, ktorý spoľahlivo chránil, a aj v dnešnej dobe chráni, stáda nielen na tatranských lúkach pred predátormi. Poradiť si dokáže aj so zlodejom, a preto môže strážiť aj väčší dom alebo farmu.

Je veľmi oddaný svojej rodine a vždycky ju bude chrániť. Nemusíte sa báť si s ním vyraziť napr. do lesa zabehať. Vychádza dobre aj s odrastenejšími deťmi, tie malé by s ním rozhodne nemali zostávať osamote. Potrebuje dostatočný výcvik a dôsledného pána. K cudzím ľuďom je veľmi ostražitý a dokiaľ nezistí, že ide o priateľa, bude ho podozrievavo sledovať.

V horských oblastiach sprevádzajú tieto plemená človeka už po stáročia. K nejakým väčším chovateľským snahám začalo dochádzať až od 20. rokov minulého storočia, o čo sa zaslúžil hlavne brnenský profesor Antonín Hrůza. Postupne došlo k zjednoteniu typu a zaujímavé je, že aj napriek založeniu chovateľského klubu v roku 1933, bol čuvač na pokraji vyhynutia, a to najmä kvôli epidémii besnoty. Práve profesor Hrůza odviezol niektoré psy do Brna a zachránil ich. K spísaniu štandardu došlo až v roku 1947 a plemeno bolo Medzinárodnou kynologickou federáciou uznané v roku 1965. Uznanie však bolo ohrozené Maďarmi, ktorí tvrdili, že slovenský čuvač je veľmi podobný maďarskému kuvaszovi, ktorý bol uznaný predtým. Našťastie to dobre dopadlo a obe plemená existujú ďalej vedľa seba.

Slovenský čuvač

Slovenský hrubosrstý stavač

Ide o slovenského stavača, ktorý vznikol krížením weimarských stavačov, českých fúzačov a nemeckých drôtosrstých stavačov. O plemeno sa zaslúžil pán Koloman Slimák, ktorý na ňom pracoval od 40. rokov minulého storočia. Ide o dosť mladé plemeno, vzniklo v roku 1975. Medzinárodná kynologická únia ho uznala pomerne skoro, a to v roku 1983.

Je to všestranný stavač, ktorý nájde skvelé uplatnenie po boku poľovníka. Nemá problém pracovať aj v nepriaznivom počasí či zle dostupnom teréne. Inak ide o veľmi priateľského psa a dokáže byť i skvelým rodinným partnerom. Na rozdiel od slovenského kopova, ktorý sa ťažko cvičí, tak stavač je veľmi jednoducho ovládateľný.

Zaujímavé je, že pôvodne bol stavač označovaný ako hrubosrstý weimarský stavač, a to z dôvodu, že pri šľachtení bola priliata weimarska krv a priniesla so sebou striebrité sfarbenie. Pre stavača je typická hrubá srsť v strieborno-šedej farbe. Na spodnej časti tlamy je zjavný fúz.

Slovenský hrubosrstý stavač

Slovenský kopov

Slovenský kopov sa môže pýšiť tým, že ide o jediného duriča, ktorý pochádza zo Slovenska. Je to vytrvalý a rýchly pes, ktorý sa dokáže sám rozhodovať. Je to skvelý spoločník pre poľovníkov a rozhodne sa nehodí pre začiatočníkov, pri výchove aj výcviku potrebuje pevnú ruku. Má veľmi dobrý orientačný zmysel a v teréne sa rozhodne nestratí.

Celkovo sú veľmi dominantné a súžitie dvoch psov – samcov, môže byť problém a rozhodne sa to neodporúča. S ostatnými zvieratami tiež nevychádza. Prebúdza sa v ňom lovecký pud a môže ich zraniť. U tohto plemena je veľmi dôležitá socializácia, aby v neskoršom veku nebol problém s chovaním.

Prvé zmienky o kopovovi sú už z 19. storočia, a to konkrétne v Prostonárodných slovenských povestiach od Pavla Dobšinského. Predtým mal povesť ako ťažko ovládateľný pes, a preto nebol príliš obľúbený. V roku 1940 bola založená slovenská plemenná kniha a začali tiež prvé zápisy tohto plemena. Počas rokov sa vytratili rôzne farebné variety a zostala iba typická čierna s pálením. Uznanie Medzinárodnou kynologickou federáciou sa plemeno dočkalo v roku 1963.

Slovenský kopov

Slovenské národné plemená sú pomerne rôznorodé, páči sa vám niektoré z nich natoľko, že uvažujete o jeho kúpe? Pozrite sa do našej inzercie, alebo či niektorý z chovateľov práve nemá šteniatka.

prečítané: 221x

Budeme radi, keď tento článok ohodnotíte :-)

100%

Čo Vás zaujalo? Chýba Vám tu niečo?
Napíšte komentár...