topovat ověřit

Päť psích plemien, ktoré už vymreli

  • Päť vymretých psích plemien
80%

V dnešnej dobe máme okolo 350 psích plemien uznaných Medzinárodnou kynologickou federáciou. Šľachtenie stále pokračuje a objavujú sa nové plemená, ale zároveň už došlo k vymretiu iných plemien, pozrite sa teraz na päť už zaniknutých psov.

Čo uvidíte vo videu

5. Moskovský vodný pes (0:12 - 0:39)

Zistili sme, že toto vyhynuté plemeno bolo vyvíjané pre ruské námorníctvo a to Červenou armádou, ktorá ovládala Ústrednú vojenskú školu pracujúcich psov, známu tiež ako chovateľská stanica „Red Star" (Červená hviezda) a to krížením novofundlandského psa, kaukazského ovčiaka a východoeurópskeho ovčiaka. Týmto sa im podarilo vyšľachtiť skutočne veľké a silné plemeno so silnou dvojitou srsťou, ktorá odolávala drsnému počasiu a studenej vode. Bol podobný novofundlandskému psovi, len mal masívnejšiu hlavu a hrubšiu srsť, ktorá bola dlhá, rovná alebo mierne zvlnená, čierna alebo čierna s načervenavým nádychom. Boli povolené malé biele škvrny na hrudi a tlapkách.

Mal slúžiť ako záchranný pes. Bohužiaľ, povahovo toto plemeno sklamalo. Hoci mu v krvi kolovala krv mierumilovného novofundlanďana, tak vlastnosti si prevzal skôr z kaukazského ovčiaka, ktorý je ťažko vychovateľný a potrebuje skúseného chovateľa.

Moskovský vodný pes mal slúžiť ako záchranný pes. Bohužiaľ, svoje obete namiesto záchrany skôr topil a útočil na ne. Bol veľmi agresívny, dominantný, nezávislý až nevychovateľný. Ani námorníctvo ho nedokázalo zvládnuť. Z tohto dôvodu bolo šľachtenie zrušené, práca na chove moskovských potápačov bola oficiálne zastavená nariadením ministerstva hospodárstva ZSSR v roku 1979 a plemeno tak postupne zaniklo. Naposledy ste ho mohli vidieť niekedy počas 80. rokov.

Pokiaľ by moskovský vodný pes ešte žil, tak by vážil viac ako 50 kg, v kohútiku by mal cca 66 cm a dožíval by sa 8 – 12 rokov. Jeho srsť by bola prevažne čierna. Vyžadoval by skutočne skúseného majiteľa s pevnou rukou. Trpel by na klasické zdravotné problémy, ako trpia ostatné veľké plemená – dysplázia bedrového kĺbu, kardiovaskulárne problémy, obezita a pod.

Iné názvy: ruský Newfoundland, moskovský vodný pes, moskovský potápač, moskovský retriever, moskovský vodolaz, moskovský riečny pes, vodolaz, Московский Водолаз (pozn.: "vodolaz" je po rusky "potápač")

Moskovský vodný pes vodolaz – Vyhynuté plemeno

4. Anglický vodný španiel (0:39 - 1:12)

Anglický vodný španiel je jedným z najstarších španielov vôbec. Vo svojej dobe, medzi 16. až 19. storočím, bol veľmi dobre známym a bežným psom. Plemeno sa nachádzalo v celom Anglicku, najmä v tesnej blízkosti riek a jazier.

Anglický vodný španiel začal zanikať v prvej polovici 20. storočia a naposledy ho bolo možné vidieť v 30. rokoch 20. storočia. Bol určený na lov vodného vtáctva. Bol známy, ako vynikajúci vodný pes. Vedel plávať a dokonca sa aj potápať. Viac zdrojov tvrdilo, že do vody dokázal vstúpiť nehlučne, aby lovené vtáctvo hneď nevyplašil. Bol veľmi inteligentný, ľahko sa cvičil. Fyzicky dokázal pracovať celý deň. Miloval ľudí.

Je uvádzané, že bol podobný kólii, alebo niečomu medzi pudlom a špringeršpanielom. Obvykle mal kučeravú bielu srsť s pečeňovými (hnedými) znakmi. Meral asi 51 cm a vyzeral ako typický štíhly, dlhosrstý španiel s dlhými ušami a chvostom, až na to, že mal srsť vodného psa.

Špekuluje sa, že mohol geneticky ovplyvniť niekoľko moderných plemien, ako je napríklad americký vodný španiel, Curly Coated Retriever a možno sa podieľal aj na vzniku írskeho vodného španiela.

Veľký William Shakespeare bol s týmto plemenom očividne tiež úplne dobre oboznámený, pretože ho zjavne zmienil aspoň v dvoch svojich dielach, Macbeth a Dvaja šľachtici veronskí. Bol známy tým, že svoje diela písal tak, aby ich pochopil každý, ten najchudobnejší aj panovník. Aj preto sa vedci domnievajú, že pes zmienený v dielach bol všetkými dobre známy. Dokonca sa špekuluje, že ho vlastnil i sám Shakespeare, a využíval ho na svoje pytliacke aktivity, ktoré preukázateľne vykonával.

Hoci anglický vodný španiel fungoval súčasne s írskym vodným španielom, jeho budúcnosť bola ohrozená. Chovateľské kluby nedokázali určiť anglickému vodnému španielovi jasný štandard, jeho chov bol nekontrolovateľný až chaotický. Navyše chýbala vôľa plemeno zachrániť, a tak pomaly upadalo, zatiaľ čo írsky vodný španiel stále prekvital.

Iné názvy: English Water Spaniel, anglický vodný španiel, anglický vodný pes, starý anglický vodný španiel

Anglický vodný španiel – Vyhynuté plemeno

3. Alpský mastif (1:12 - 1:38)

Alpský mastif je taktiež už zaniknuté prastaré plemeno. Bol predchodcom svätobernardského psa a hlavným prispievateľom moderného mastifa. Pochádzal z oblasti Veľkého Svätobernardského priesmyku, ktorý sa nachádza medzi dvomi najvyššími alpskými horami Mont Blanc a Monte Rosa. V roku 1892 bol z tejto oblasti privezený jeden obrovský žíhaný zástupca tohto starého plemena. Volal sa L´Ami a bol vystavovaný v Londýne a Liverpoole, ako najväčší pes v Anglicku.

Na počiatku 19. storočia boli názvy alpský mastif a svätobernadský pes zameniteľné. Postupom času sa však do krvnej línie vmiešali aj ďalšie plemená, ako je novofundlandský pes a nemecká doga. Čím sa definitívne vyčlenilo plemeno bernardína a alpský mastif postupne zanikol.

Alpský mastif bol spolu s tibetskou dogou a kaukazským ovčiakom jedným z najstarších plemien, ktorý navyše dosahoval gigantickú veľkosť. Bol jeden z prvých skutočných mastifov, pochádzajúcich zo severnej Európy už pred rokom 500 pred n. l. Najväčší jedinci dosahovali 1 m v kohútiku a vážili viac ako 160 kg.

Od 70. rokov minulého storočia bolo vynaložené úsilie o znovuobnovenie alpského mastifa pomocou plemien, ako je bernardín, nemecká doga, pyrenejský horský pes a bernský salašnícky pes.

Iné názvy: Alpine Mastiff, Cane Patua, alpský mastif

Alpský mastif

2. Indiánsky pes Hare (1:38 - 2:12)

Indiánsky pes Hare (líška) je už tiež vyhynutý. Bol domestikovaným psom, ktorý sa pôvodne choval v indiánskom kmeni Hare, v severnej Kanade, odkiaľ tiež vznikol jeho názov. Tieto psy boli využívané nielen, ako dobrí lovci, ale tiež ako domáci maznáčikovia.

Príchodom strelných zbraní bohužiaľ postupne stratil svoju užitočnosť. Jeho počty začali klesať a v 19. storočí zanikol úplne. Hoci existujú názory, že indiánsky pes Hare vďaka kríženiu s inými psami stále prežíva v inej podobe.

Pes Hare bol drobný a štíhly s malou úzkou hlavou. Nohy mal štíhle a pomerne dlhé, chvost tlstý a huňatý. Srsť bola dlhá, rovná. Základnou farbou bola biela s nepravidelnými šedivo čiernymi alebo hnedými škvrnami.

Povahovo bol veľmi hravý, až priateľský, avšak nebol príliš učenlivý a nezniesol držanie v zajatí. Potreboval voľnosť. Vraví sa, že svoju náklonnosť k ľuďom prejavoval tým, že si o nich trel chrbát, rovnako, ako to robia mačky.

Je nutné povedať, že indiánsky pes Hare bol veľmi vytrvalý. Podľa Sira Johna Richardsona, ktorý psa kúpil od Indiánov Hare, ubehol pes 900 míľ (1450 km), bez toho, aby prejavoval akúkoľvek únavu.

O jeho pôvode sa veľa diskutovalo. Názory sa veľmi rozchádzali. Indiáni kmeňa Hare boli presvedčení, že ich nový maznáčik má pôvodné korene u polárnej líšky. Európski biológovia naopak zistili, že je takmer totožný s kojotom a domnievali sa, že odtiaľ tiež pochádza. Sir J. Richardson plemeno podrobne študoval a bol presvedčený, že ide o domestikovaného divokého psa, ktorý nikdy nebol krížený s iným plemenom. Pôvod indiánskeho psa Hare teda doteraz nie je jasný a zrejme to už ani nikto nezistí.

Iné názvy: Hare Indian Dog, indiánsky pes Hare

Indiánsky pes Hare

1. Bojový pes Cordoba (2:12 - 2:33)

Plemeno Cordoba bolo vyšľachtené v strednej časti Argentíny, v meste Córdoba. Vznikol krížením španielskeho alana (tiež španielsky lovecký pes alano, FCI ho neuznáva, avšak ide o početné plemeno rozšírené po celej západnej a strednej Európe. Využíval sa na lov dobytku, stráženie a počas španielskych býčích zápasov), anglického mastifa, bulteriéra, buldoga a boxera.

Pôvodným využitím plemena bol lov, kde vynikal svojou nedostižnosťou. Bol veľmi divoký, agresívny, silný, energetický a vytrvalý. A práve pre tieto vlastnosti bol tiež využívaný v arénach ako bojový pes. Mal veľkú toleranciu bolesti a ochotu bojovať až do svojej smrti, čo sa mu stalo osudným, keďže v arénach došlo k veľkému úhynu tohto plemena. Navyše boli tieto bojové psy neovládateľné a ich chov náročný, čo mu tiež neprospelo a možno toto viedlo k tomu, že v 20. storočí Cordoba vyhynul. Avšak nie úplne. Krv tohto majestátneho psa, ktorý mal prevažne bielu farbu (až na svetlohnedé a žíhané výnimky), teraz prúdi v argentínskej doge, ktorá vznikla krížením práve psa Cordoba s nemeckou dogou, pyrenejským horským psom, bulteriérom a bordeauxskou dogou.

Iné názvy: Cordobský pes, Perro de Pelea, Cordoba Dog, bojový pes Cordoba

Bojový pes Cordoba

Bohužiaľ, inzeráty týchto psov vám neponúkneme. Pokiaľ vás ale toto video a texty zaujali a radi by ste sa dozvedeli aj o iných vymretých plemenách, napíšte nám do komentára.

pozreté: 11 519x

Budeme radi, keď toto video ohodnotíte :-)

80%

Čo Vás zaujalo? Chýba Vám tu niečo?
Napíšte komentár...